štvrtok, 19. februára 2009

MOJA PIATA BIELA STOPA
Skalka pri Kremnici, 31. január 2009

Rok 2009 sa začal pre našu partiu vytrvalcov - bežcov, cyklistov a triatlonistov ako zvyčajne pretekmi v behu na lyžiach na Skalke pri Kremnici. Biela stopa začala písať svoj 36. ročník, ktorý sa takmer nekonal pre zvláštnu politiku majiteľov pozemkov. Nakoniec zvíťazil "zdravý" rozum a všetko sa to vyriešilo v prospech nás nadšencov akéhokoľvek športu. Po vyriešení problémov s traťou sa s nami zahralo počasie, ktoré je najväčším nepriateľom lyžiarov. Pôvodná 48 km dlhá trať tak bola skrátená na 37 km, čo u nás dlhotratiarov vyvolalo úsmev na tvári a začali sme s trochou irónie hovoriť o šprinte.
Ešte stále vysmiaty a plný síl pred štartom

Začiatok roka ma po menších útrapách so zraneným kolenom spôsobeným pravdepodobne presilením zastihol v športovej pohode, kedy som po niekoľkých týždňoch mohol začať konečne aj s bežeckým tréningom. Čo som naozaj nečakal bola viróza, ktorá ma zastihla presne dva týždne pred Bielou stopou. Klasická liečba vitamínmi, vypotením a čajovou kúrou zabrala, avšak ani do dnešného dňa som sa nedokázal zbaviť návalov kašľa, ktorý mi znemožňuje začať naplno s prípravou na novú triatlonovú sezónu. Aj napriek týmto miernym zdravotným ťažkostiam sme sa začali postupne pripravovať na najkrajší bežkársky pretek na Slovensku. Popri všetkých povinnostiach v práci a určite i doma sa nám to podarilo. Z nedostatkom snehu sme sa vyrovnali používaním kolieskových lyží a v mojom prípade kolieskových korčúľ samozrejme i s použitím bežeckých palíc. Tréningové plány sa u nás líšia radikálnymi spôsobmi. Zatiaľ čo ja sa pripravujem na moju druhú triatlonovú sezónu a beriem bežky ako spestrenie prípravy, môj dlhoročný bežecký spolubojovník Milan je neskutočným nadšencom bežeckého lyžovania a snaží sa každý voľný čas venovať tréningu výhradne na bežkách. Niekedy mám pocit, že nevie načasovať formu na jednotlivé preteky a trénuje často tvrdo aj tesne pred pretekmi, za čo si odo mňa vypočuje mnohokrát výčitky. Ďalším v partii je Rado, ktorý je cyklistický nadšenec a tým, že nebývame v jednom meste tak trénuje zvyčajne sám i keď občas sa spojíme pri nejakom výlete za snehom. Miro je zase ortodoxný bežec na lyžiach a zatiaľ čo sa nám ho v minulosti podarilo presvedčiť na nejaké bežecké preteky tak posledné dva roky sa sústreďuje iba na bežky. Musím sa mu za všetkých poďakovať za dlhoročnú ochotu pripraviť nám lyže na všetky preteky zatiaľ tými správnymi voskami. Je z nás v stope najlepší a už dlhé roky sa mu snažíme dýchať na chrbát, ale zatiaľ sa mu iba pomaly približujeme. Najväčšiu túžbu poraziť ho má Milan, avšak stále sa mu darí obzerať si iba Mirove pozadie... Naším najdôležitejším článkom je Vlado, ktorý nám dokáže zabezpečiť dopravu a tiež o jeho tréningu nedokážem povedať viac, iba že sa v rámci svojich možností snaží trénovať pre radosť a potešenie z pohybu. Vždy k našej príprave patrí aj také správne doberanie sa a povzbudzovanie typu "Pozri sa mi teraz do tváre, pretože počas preteku mi uvidíš iba chrbát". Je to pre nás výborný relax, ktorý nám umožní zabudnúť na
rôznorodé problémy a prichádzame vďaka športu na iné milé myšlienky. Tak ako sa vyvíjajú všetky možné druhy technológií tak sa zlepšuje i vybavenie nás hobby pretekárov. Niektorí z nás si kúpili nové lyže Atomic, Rossignol, Salomon ale všetci sme najviac financií investovali do oblečenia, ktoré je najmä v zimnom období veľmi dôležitou súčasťou.

Rozcvička vo vyhriatej telocvični


Klasické posledné občerstvenie

Konečne nastal deň "D" 31. január 2009 a vyrazili sme o 05,00 hod. z Dubnice, naložili sme materiál, vyzdvihli sme Rada a nabrali kurz Kremnica cez Trenčín, Prievidzu a Žiar nad Hronom s jednou krátkou prestávkou na občerstvenie tesne pred cieľom. Raňajky sme si dali každý individuálne, od banánov, domácich žemlí so syrom a šunkou, cez jogurt, müsli tyčinky až po cestoviny s grankom a ananásom. Po príchode sme vybavili prezentáciu, prevzali si čísla, stretli svojich kamarátov z Banskej Bystrice a prehliadli sme si areál štartu. V aute sme nahodili na seba niekoľké vrstvy termoprádla, kombinézy, zobrali namazané bežky a dúfajúc, že náš šprint dopadne dobre sme sa vybrali na štart. Každý sme sa zaradili do svojho koridoru podľa prideleného čísla a nervózne sme čakali na štartový výstrel. Je 10,00 hod., odštartované, všetci začínajú pichať ako bláznivý (myslím palicami) a po pár metroch sa všetci začínajú stretávať v zúženom mieste tzv. lieviku, ktoré nás navádza na trať tam sa to všetko začína. Počuť iba povzbudzovanie známych, rady od skúsenejších ako sa predrať cezlievik a v neposlednom rade hlavne nadávky na tých, ktorí druhým stúpili na lyže, prípadnena palice a spôsobili tak zlomenie, ktoré v mnohých prípadoch znamenajú koniec splneniucieľov. Po necelých dvoch kilometroch sa pole pretekárov roztiahne a začínam konečnepretekať. Pôvodný plán začať s Milanom a Radom sa mi rozpadá ihneď po štarte, pretože ma tam zatvorili iný bežci, ale vôbec ma to nerozhodilo, pretože Rada poznáme ako extrémne rýchlo štartuje väčšinu pretekov. Postupne som sa dostal do tempa, bežky išli veľmi dobre a napriek zdravotným problémom som sa cítil dobre. Prvú občerstvovaciu stanicu som iba preletel, pretože sa mi zdalo, že bola kúsok od štartu ale svoj význam mala najmä pri ceste späť. Trať bola pripravená výborne, takže sme si mohli vychutnávať iba samotnú radosť z pohybu. Pády sa mi až na jedno malé pošmyknutie vyhýbali a bez nejakej krízy som sa dovalil do cieľa pre mňa v slušnom čase. Občas ma zamrazilo keď okolo mňa preletel nejaký postarší pán, v niekoľkých prípadoch pravdepodobne aj dedko. Na jednej strane majú môj obdiv v akej úžasnej kondícii sa dokážu udržiavať toľké roky, avšak na druhej strane si kladiem otázku ako je to možné? Každým rokom sa zlepšujem, ale vždy ma niekto zo staršej generácie prekvapí. Ale keďže viem, že vytrvalosť je dlhodobá záležitosť, tak sa môžem tešiť ešte na nejaké to zlepšenie. Do cieľa som prišiel už ako tradične za z našej partie víťazným Mirom, ktorého o necelú minútu prenasledoval Milan, za nimi už s väčším odstupom bola moja maličkosť, následne Rado a svoj cieľ splnil k svojej spokojnosti aj Vlado. I keď som sa "vyhrážal" Milanovi s Mirom, že už sa mi konečne na chrbát budú pozerať oni, tak nakoniec sa mi tento cieľ nepodarilo splniť. V cieli sme si prevzali nejaké občerstvenie vo forme cestovín, bagety, čaju a po prezlečení a rozlúčení sa s kamarátmi sme sa vydali na cestu domov. Nevynechali sme ani našu tradičnú zastávku v jednej reštaurácii v Kremnici, kde sme si vymenili pocity, dali si pivko, niektorí čaj s rumíkom a diskutovali o láske k športu. Pekné počasie a s ním spojený mrazivý vzduch spôsobil podráždenie našich priedušiek a tak sme si v aute pri ceste naspäť sekundovali pri kašlaní. Na záver môžem povedať, že sme zažili zase jeden krásny pretek, v ktorom sme sa pozreli hlbšie do svojho vnútra, stretli sme sa s priateľmi a uvedomili si, že život sa dá žiť aj krajším spôsobom ako sa iba každým dňom naháňať v strese za peniazmi a za zvláštnymi hodnotami. Športu zdar bez zdravotných problémov...

1 komentár: