GRAFILIT HALFIRONMAN 2008 - môj úplne prvý triatlon

Litovel, 31. máj 2008

A je to tu! Moja premiéra v triatlone sa blíži neskutočnou rýchlosťou. Na svoj začiatok som si nevybral ako väčšina nováčikov olympijský triatlon, prípadne nejaký šprint triatlon ale hneď polovičného ironmana so vzdialenosťami 1,9 km plávania, 90 km cyklistiky a 21 km behu v Litovli. Pre laika sú to možno neskutočné vzdialenosti, ale pre mňa pri porovnaní s pôvodným cieľom zvládnuť plnohodnotné ironmanské vzdialenosti je to akási skúška mojej aktuálnej výkonnosti a pripravenosti. Musím sa priznať, že pôvodne som chcel ísť vyskúšať dlhý triatlon priamo bez otestovania sa na nejakých kratších dištanciách, ale po konzultáciách s mojím tréningovým parťákom "IronJozefom" zvíťazil zdravý rozum, pričom som neskôr uznal, že to bol výborný ťah. Vzhľadom na to, že ešte v októbri minulého roku som nebol schopný odplávať kraulom celých 50 metrov tak to bola pre mňa neskutočná výzva. Ako bývalý cyklista, ktorý sa postupne prepracoval k behu do vrchu a minulý rok i k maratónu som mal najviac obáv nepochybne s plávania. Pokroky som určite cítil, avšak nevedel som si predstaviť, že preplávam jazero, ktoré nepoznám a to som ešte netušil, že sa to dá zvládnuť trikrát. Nervozita sa u mňa dala baliť do vriec, mal som jej na rozdávanie.
Ironpepa ma vyzdvihol zavčasu ráno, naložili sme tátošov (authora a rockmachine) a vydali sme sa smer Litovel niekde v Českej republike. Nikdy sme tam neboli, takže nám spoločnosť robila mapa a naše navigačné schopnosti. Pôvodná informácia, že je to do miesta preteku okolo 120 km sa ukázala ako mylná, pretože to bolo takmer 180 km a po miernom blúdení sme tam dorazili za tri hodiny. Počas cesty sme sa zásobili energiou nabitými sacharidmi u mňa v ryži s nutelou, zatiaľ čo Jozefovi robili ako vždy spoločnosť palacinky s tvarohom a džemom od jeho manželky. Príchod sme zaznamenali asi jeden a pol hodiny pred štartom, čo bolo pre mňa ako nováčika dosť málo. Pri prezentácii sa ironjozef a následne i ja spoznal so zopár ľuďmi z fóra na behej.com, čo bolo celkom milé vidieť toľko rovnako postihnutých ľudí.

Hodinky tikajú, čas štartu sa blíži a my sa ponáhľame do auta pripraviť si posledné "náradie" potrebné na zvládnutie celej trate v pohodlí a zdraví. Dlho som si nechcel pripustiť, že nepotrebujem neoprén ale zrazu vidím, že takmer všetci sú veľmi dobre vybavení. Patril som medzi asi troch odvážlivcov, ktorí boli ochotní sa na vlastnej pokožke kĺzať po pre mňa chladnej vode inak milého štrkoviska. Odštartované! Všetci sa vrhajú do vody ako blázni, ktorí si neuvedomujú ešte niekoľko hodinovú šichtu. Ja zostávam pokojný a nabudený zároveň. Rozvážnejšie sa ponáram a pomaly rozbieham svoj premakanejší prsiarsky štýl. Tí najlepší sú čoskoro veľmi ďaleko, ale mňa to necháva chladným (ako keby mi nestačila tá studená voda) a snažím sa chytiť tempo s nejakou partiou plavcov, ktorí sú na dohmat. Nedarí sa mi to a o chvíľu zostávam osamotený i keď mi na chrbát dýcha ešte jeden plavec-neplavec. Nie som posledný? Veď to je super, táto otázka mi veľmi pohody nedodala, ale nakoniec som si povedal, že je to prvý krát a musím sa snažiť dokončiť. Tak sa snažím a bojujem ako drak. Najmä s dýchaním pri kraulovi, pretože je to všetko prvý krát, plávam veľmi rozhárane striedavo kraula a prsia na vydýchanie. Po prvom kole nervozita odpadá a plávanie je už o poznanie lepšie. Ešte zvládnuť dve a ideme sa bicyklovať. Konečne som to zvládol, vybieham neohrozene z vody a čaká ma nejakých 80 metrov do depa mierne do kopca. Pribieham k bicyklu a začínam sa prezliekať, skôr vyzliekať, nakoľko som plával iba v plavkách. Najskôr som sa potešil keď som uvidel v depe iba dva bicykle, ale ihneď som si uvedomil, že v triatlone je to trochu inak . Po plávaní je výborné ak sú v depe všetky bicykle, po behu ani jeden. Chytajú ma kŕče do svalov okolo holennej kosti, vydržal som a konečne som si sadol na bike.

Štart

Vcelku som sa potešil, ihneď som začal dopĺňať tekutiny, dal som si gél a nabudený ešte z vody som začal búšiť do pedálov. Cítil som neskutočnú výhodu v tom, že ma vlastne nikto nepredbehne a môžem si to konečne začať užívať. Ak vydržím nasadené tempo tak sa určite posuniem o nejaké miesto dopredu, čo bude pre mňa celkom pekný výsledok. Čuduj sa svete postupne som sa začal predierať dopredu. Dodržiavam všetky zásady stravovania a dodržiavania pitného režimu. Pijem pravidelne asi každých 10-15 minút, občas si dám tabletku proti kŕčom, raz za hodinku gél a na občerstvovačke kúsok banánu. Prechod cez námestie je po starých známych kockách, ktoré nami zatrasú a vyvedú nás zo stereotypu. V posledných kilometroch mi začína dochádzať sila, asi som to napálil viac ako bolo treba a želám si už zosadnúť. Som na námestí, odovzdávam bicykel do depa, sadám si na stoličku a vyberám si veci na záverečných 21 km behu.
Vybieham, hneď si beriem gél a ionťák na občerstvovačke a snažím sa chytiť spolubežcov. Zo začiatku je to paráda, beží sa mi výborne, asi je to tou zmenou po biku, ale moje nadšenie čoskoro upadá. Začínam sa cítiť unavený, asi mám byť aj z čoho a na chvíľu spomaľujem. Neviem sa dočkať osvieženia, prichádza pred lesíkom, ale vôbec nepomáha a po krátkej chôdzi sa mi rozbieha čoraz ťažšie. Ku konci už veľmi často mením chôdzu s behom, ale vravím si, že keď som prišiel až sem tak už to dorazím. Posledné kilometre začínajú riadne bolieť, ale zatínam zuby a silou vôle dobieham do cieľa.
Radosť, šťastie, eufória tieto všetky pocity vo mne vyvolali endorfíny. Zase som si splnil jeden z cieľov a som za to neskutočne rád, najmä kvôli všetkým starostiam a povinnostiam s ktorými sa dennodenne musíme vysporiadať. Pocity boli jednoducho výborné a som zvedavý čo to so mnou urobí v budúcnosti. Či pôjdem vyskúšať ironmana je ešte otázne, ale budem o tom uvažovať. V cieli sme sa dobre najedli, dali sme si pivko, porozprávali s novými známymi a tešili sa s príjemne stráveným dňom. Ďakujem za nové zážitky a snáď čoskoro dovidenia...