MOJA PIATA BIELA STOPA

Skalka pri Kremnici, 31. január 2009

Rok 2009 sa začal pre našu partiu vytrvalcov - bežcov, cyklistov a triatlonistov ako zvyčajne pretekmi v behu na lyžiach na Skalke pri Kremnici. Biela stopa začala písať svoj 36. ročník, ktorý sa takmer nekonal pre zvláštnu politiku majiteľov pozemkov. Nakoniec zvíťazil "zdravý" rozum a všetko sa to vyriešilo v prospech nás nadšencov akéhokoľvek športu. Po vyriešení problémov s traťou sa s nami zahralo počasie, ktoré je najväčším nepriateľom lyžiarov. Pôvodná 48 km dlhá trať tak bola skrátená na 37 km, čo u nás dlhotratiarov vyvolalo úsmev na tvári a začali sme s trochou irónie hovoriť o šprinte.

Ešte stále vysmiaty a plný síl pred štartom

Začiatok roka ma po menších útrapách so zraneným kolenom spôsobeným pravdepodobne presilením zastihol v športovej pohode, kedy som po niekoľkých týždňoch mohol začať konečne aj s bežeckým tréningom. Čo som naozaj nečakal bola viróza, ktorá ma zastihla presne dva týždne pred Bielou stopou. Klasická liečba vitamínmi, vypotením a čajovou kúrou zabrala, avšak ani do dnešného dňa som sa nedokázal zbaviť návalov kašľa, ktorý mi znemožňuje začať naplno s prípravou na novú triatlonovú sezónu. Aj napriek týmto miernym zdravotným ťažkostiam sme sa začali postupne pripravovať na najkrajší bežkársky pretek na Slovensku. Popri všetkých povinnostiach v práci a určite i doma sa nám to podarilo. Z nedostatkom snehu sme sa vyrovnali používaním kolieskových lyží a v mojom prípade kolieskových korčúľ samozrejme i s použitím bežeckých palíc. Tréningové plány sa u nás líšia radikálnymi spôsobmi. Zatiaľ čo ja sa pripravujem na moju druhú triatlonovú sezónu a beriem bežky ako spestrenie prípravy, môj dlhoročný bežecký spolubojovník Milan je neskutočným nadšencom bežeckého lyžovania a snaží sa každý voľný čas venovať tréningu výhradne na bežkách. Niekedy mám pocit, že nevie načasovať formu na jednotlivé preteky a trénuje často tvrdo aj tesne pred pretekmi, za čo si odo mňa vypočuje mnohokrát výčitky. Ďalším v partii je Rado, ktorý je cyklistický nadšenec a tým, že nebývame v jednom meste tak trénuje zvyčajne sám i keď občas sa spojíme pri nejakom výlete za snehom. Miro je zase ortodoxný bežec na lyžiach a zatiaľ čo sa nám ho v minulosti podarilo presvedčiť na nejaké bežecké preteky tak posledné dva roky sa sústreďuje iba na bežky. Musím sa mu za všetkých poďakovať za dlhoročnú ochotu pripraviť nám lyže na všetky preteky zatiaľ tými správnymi voskami. Je z nás v stope najlepší a už dlhé roky sa mu snažíme dýchať na chrbát, ale zatiaľ sa mu iba pomaly približujeme. Najväčšiu túžbu poraziť ho má Milan, avšak stále sa mu darí obzerať si iba Mirove pozadie... Naším najdôležitejším článkom je Vlado, ktorý nám dokáže zabezpečiť dopravu a tiež o jeho tréningu nedokážem povedať viac, iba že sa v rámci svojich možností snaží trénovať pre radosť a potešenie z pohybu. Vždy k našej príprave patrí aj také správne doberanie sa a povzbudzovanie typu "Pozri sa mi teraz do tváre, pretože počas preteku mi uvidíš iba chrbát". Je to pre nás výborný relax, ktorý nám umožní zabudnúť na

rôznorodé problémy a prichádzame vďaka športu na iné milé myšlienky. Tak ako sa vyvíjajú všetky možné druhy technológií tak sa zlepšuje i vybavenie nás hobby pretekárov. Niektorí z nás si kúpili nové lyže Atomic, Rossignol, Salomon ale všetci sme najviac financií investovali do oblečenia, ktoré je najmä v zimnom období veľmi dôležitou súčasťou.

Rozcvička vo vyhriatej telocvični

Klasické posledné občerstvenie

Konečne nastal deň "D" 31. január 2009 a vyrazili sme o 05,00 hod. z Dubnice, naložili sme materiál, vyzdvihli sme Rada a nabrali kurz Kremnica cez Trenčín, Prievidzu a Žiar nad Hronom s jednou krátkou prestávkou na občerstvenie tesne pred cieľom. Raňajky sme si dali každý individuálne, od banánov, domácich žemlí so syrom a šunkou, cez jogurt, müsli tyčinky až po cestoviny s grankom a ananásom. Po príchode sme vybavili prezentáciu, prevzali si čísla, stretli svojich kamarátov z Banskej Bystrice a prehliadli sme si areál štartu. V aute sme nahodili na seba niekoľké vrstvy termoprádla, kombinézy, zobrali namazané bežky a dúfajúc, že náš šprint dopadne dobre sme sa vybrali na štart. Každý sme sa zaradili do svojho koridoru podľa prideleného čísla a nervózne sme čakali na štartový výstrel. Je 10,00 hod., odštartované, všetci začínajú pichať ako bláznivý (myslím palicami) a po pár metroch sa všetci začínajú stretávať v zúženom mieste tzv. lieviku, ktoré nás navádza na trať tam sa to všetko začína. Počuť iba povzbudzovanie známych, rady od skúsenejších ako sa predrať cezlievik a v neposlednom rade hlavne nadávky na tých, ktorí druhým stúpili na lyže, prípadnena palice a spôsobili tak zlomenie, ktoré v mnohých prípadoch znamenajú koniec splneniucieľov. Po necelých dvoch kilometroch sa pole pretekárov roztiahne a začínam konečnepretekať. Pôvodný plán začať s Milanom a Radom sa mi rozpadá ihneď po štarte, pretože ma tam zatvorili iný bežci, ale vôbec ma to nerozhodilo, pretože Rada poznáme ako extrémne rýchlo štartuje väčšinu pretekov. Postupne som sa dostal do tempa, bežky išli veľmi dobre a napriek zdravotným problémom som sa cítil dobre. Prvú občerstvovaciu stanicu som iba preletel, pretože sa mi zdalo, že bola kúsok od štartu ale svoj význam mala najmä pri ceste späť. Trať bola pripravená výborne, takže sme si mohli vychutnávať iba samotnú radosť z pohybu. Pády sa mi až na jedno malé pošmyknutie vyhýbali a bez nejakej krízy som sa dovalil do cieľa pre mňa v slušnom čase. Občas ma zamrazilo keď okolo mňa preletel nejaký postarší pán, v niekoľkých prípadoch pravdepodobne aj dedko. Na jednej strane majú môj obdiv v akej úžasnej kondícii sa dokážu udržiavať toľké roky, avšak na druhej strane si kladiem otázku ako je to možné? Každým rokom sa zlepšujem, ale vždy ma niekto zo staršej generácie prekvapí. Ale keďže viem, že vytrvalosť je dlhodobá záležitosť, tak sa môžem tešiť ešte na nejaké to zlepšenie. Do cieľa som prišiel už ako tradične za z našej partie víťazným Mirom, ktorého o necelú minútu prenasledoval Milan, za nimi už s väčším odstupom bola moja maličkosť, následne Rado a svoj cieľ splnil k svojej spokojnosti aj Vlado. I keď som sa "vyhrážal" Milanovi s Mirom, že už sa mi konečne na chrbát budú pozerať oni, tak nakoniec sa mi tento cieľ nepodarilo splniť. V cieli sme si prevzali nejaké občerstvenie vo forme cestovín, bagety, čaju a po prezlečení a rozlúčení sa s kamarátmi sme sa vydali na cestu domov. Nevynechali sme ani našu tradičnú zastávku v jednej reštaurácii v Kremnici, kde sme si vymenili pocity, dali si pivko, niektorí čaj s rumíkom a diskutovali o láske k športu. Pekné počasie a s ním spojený mrazivý vzduch spôsobil podráždenie našich priedušiek a tak sme si v aute pri ceste naspäť sekundovali pri kašlaní. Na záver môžem povedať, že sme zažili zase jeden krásny pretek, v ktorom sme sa pozreli hlbšie do svojho vnútra, stretli sme sa s priateľmi a uvedomili si, že život sa dá žiť aj krajším spôsobom ako sa iba každým dňom naháňať v strese za peniazmi a za zvláštnymi hodnotami. Športu zdar bez zdravotných problémov...

Splnený sen

SPLNENIE SNA

Otrokovice – Moraviaman 21.06.2008

Ako sa to všetko začalo? Minulý rok som sa prvý krát zúčastnil pretekov v dlhom triatlon v Nitre s názvom Slovakman ako člen Omil týmu. Stiahli ma moji bývalí spolužiaci a dlhoroční výborní kamaráti z Nitry Jano s Ľubom. Som im za to v podstate vďačný, pretože som dovtedy nikdy nevidel naživo triatlon a bol to pre mňa výnimočný zážitok umocnený aj mojou účasťou na cyklistickej a bežeckej časti. Potom nastal akýsi zlom v mojom športovom napredovaní, ktorý nabral správny smer po spoznaní sa s ironjozefom a jeho zasvätením do tajov pretekov známych pod názvom ironman. Som mu vďačný za všetku pomoc i množstvo potrebných a dôležitých informácií. Absolvovali sme zopár spoločných tréningov, najmä dlhšie cyklistické trasy, zopár bežeckých výletov a pravidlom sa stali naše plavecké tréningy, ktoré osobne potrebujem zo všetkého najviac. Môj parťák je o niekoľko tried lepší plavec, takže dôležitosť plaveckých tréningov si aspoň stále uvedomujem. Po mojom teste pred tromi týždňami na polovičných ironmanských dištanciách som sa po krátkom zotavení rozhodol splniť si jeden zo svojich snov a absolvovať ironmana, pričom voľba padla na moravského železného muža s názvom Moraviaman.

Čoraz viac sa blížil termín pretekov a ja som si neustále kládol otázku či si kúpiť neoprén alebo nie. Vďaka informáciám od ironjozefa, že sa v Otrokoviciach posledné roky plávalo bez neoprénov som sa nakoniec rozhodol veriť tomu, že teplota vody bude nad 24°C a všetci budeme plávať bez „gúm“. Rozhodne som si to aspoň želal, pretože ak by sa plávalo za pomoci neoprénov, potom by sa rozdiely medzi nami neplavcami a výbornými plavcami ešte zvýraznili. Odhodlaný zvládnuť 226 km dlhú púť som bol, už stačilo iba zarezervovať ubytovanie v hoteli společenský dúm blízko štartu, pobaliť si všetky „drobnosti“ ako bicykel, ja osobne iba cyklistické kraťasy bez vložky použiteľné i pri plávaní, prilbu, tretry, dres, tenisky, čiapku a v neposlednom rade to najdôležitejšie, čiže „benzín“ vo forme 10-tich kusov gélov, štyroch tyčiniek power bike, tri kofeínové bomby shleha a niekoľko kusov protikŕčových tabliet. Vsadil som na rady skúsenejšieho parťáka ironjozefa, pričom som si stravovanie otestoval na predchádzajúcom halfironmanovi a bol som spokojný.

Je piatok 20.06.2008 15,00 hod. a spoločne s ironjozefom vyrážame zbalení smer Otrokovice. Na miesto prichádzame bez problémov, nakoľko to máme z domu iba niečo okolo hodinky cesty. Máme čas, tak sa najskôr ubytovávame, vykladáme veci z auta a presúvame na štrkovisko, kde je aj prezentácia. Preberám si svoje prvé ironmanské číslo a s úžasom zisťujem, že hneď pri mojej premiére sa zúčastňuje pretekov celá dlhotratiarska elita vrátane extra kvalitného profíka Petra Vabrouška, pre ktorého je to takmer domáce prostredie. Obhliadame si trať plávania a začínajú sa plniť moje obavy o teplote vody, čo sa neskôr potvrdzuje a ľutujem, že som sa neodhodlal investovať do neoprénu. Beriem to s nadhľadom a ubezpečujem samého seba, že prvý dlhý triatlon a môj druhý celkovo musím prejsť tak ako sa patrí, čiže bez pomôcok. Pochutnávame si na Jozefových palacinkách, dávame si nejaké občerstvenie a vychutnávame si tú pred štartovú atmosféru. Stretávame sa s chlapcami z fóra, vymieňame si pocity a odhadujeme zajtrajší výsledok. Najviac obáv mám jednoznačne z plávania, ale ako hovoríme v Omil týme „Bolesť je dočasná, víťazstvo trvalé“, takže verím, že ma nič nezlomí. Odchádzame do hotela so želaním dobrého spánku a oddychu pred veeeľmi ťažkým dňom. Večer sme si ešte skontrolovali a rozdelili všetok materiál podľa disciplín, dofúkali bicykle, či dojedli zvyšky sacharidov v palacinkách a ovocných kompótoch. Suseda nám robil náš ďalší kamarát Jožko s manželkou, ktorý aj po päťdesiatke dokazuje aký dokáže byť triatlon krásny šport až priam droga. Do postele sa ukladám už veľmi nervózny s nádejou, že si trochu oddýchnem.

Opak je pravdou, prebdená noc počas ktorej som sa na posteli otočil snáď toľko krát čo zem za celý môj život mi na pokoji nepridala. Raňajkujem ryžu s ananásom, tlačím do seba čo to dá ale je to drina. Balíme veci a odchádzame do miesta štartu, pričom vonku zisťujem, že teplo vyzerá inak. Ráno čas neuveriteľne letí, ukladáme veci do depa, píšu mi prvýkrát číslo na lýtko a rameno čo u mňa vyvoláva predstavu triatlonistu, ktorý sa naozaj zúčastňuje pretekov. Posledné úpravy vecí v depe, už ani neviem či som nervózny, vyburcovaný alebo mám strach. Väčšina si hovie v teplých neoprénoch a mňa drkoce od zimy. Už nech je odštartované, nech to nejako dopadne, naozaj som nervózny. Ešte požehnanie od kňaza stojaceho vo vode, žeby to bolo až také zlé?

07,00 hod. odštartované! Všetci sa vrhajú do vody ako zmyslov zbavení. Ja sa rozvážne zoznamujem s chladnosťou vody a rozbieham sa ako skúsený voľnoštýliar. Zo začiatku ma teší, že nie som posledný a snažím sa nájsť si správny rytmus, čo sa mi dlhšie nedarí. Na vydýchanie radšej občas vkladám prsia, na kraula v celku si radšej netrúfam. Môj dnešný cieľ je prísť do cieľa pokiaľ možno zdravý a s dobrým pocitom. Prvé kolo mám za sebou, vybieham po schodíkoch, mierne sa potácam, ľudia povzbudzujú, prebieham okolo a začínam predposledné kolo. Pokračujem v nasadenom trende, zatiaľ čo v strednej časti ma prekvapujú moje črevá a skúšajú moju odolnosť. Tieto starosti som s veľkými problémami zažehnal, zopakoval som si výbeh a silu mi dodala predstava posledného kola. Tu som začal pociťovať neskutočnú zimu a nedokázal som ju zažehnať ani zmenami tempa. Vydržal som a šťastný ako keby som zvládol celú trať som sa rútil do depa časom 1:46:05 hod. Premiérovo odplávaných 3800 metrov v mojom podaní ma trasúc vyhecovalo do ďalšieho boja aj keď som okupoval posledné miesta.

Trochu s problémami som sa obliekol a vyrazil v ústrety 180-tim kilometrom na bicykli. Okamžite som sa po najdlhšom kúpaní musel občerstviť svojim ionťákom, gélom a anticrampami. Cyklistiku som si v podstate užíval, i keď mi nejaká osa vletela priamo do prilby a riadne ma uštipla do hlavy, čo ma nachvíľu spomalilo. Trať bola kopcovitá, ale zaujímavá. Posledných 50 km som sa začal trápiť, ale rátal som koľko mi chýba k vysnenej 226-ke a keďže to už bolo menej ako polovica tak to fungovalo ako hnací motor. Konečne sa blížim po šiestich hodinách na bicykli k teniskám a s riadnou dávkou irónie sa upokojujem, že už ma čaká iba maratón. Vybieham a hneď za depom sa riadne občerstvujem. Melón, ionťák a môžem valiť. Po prvých kilometroch mi je jasné, že to asi nebude jednoduché. Snažím sa držať Zuzky z fóra a pohľad na hodinky mi hovorí, že ak toto tempo vydržím bude to dobrý čas pod štyri hodiny. Tento optimizmus mi vydrží asi len päť kilákov, začínam čoraz častejšie spomaľovať, na každej občerstvovačke si beriem minimálne dva poháre iontu a niekoľko metrov kráčam. Bojujem už aj s počasím, pretože sa asi začína ozývať telo, ktoré je celý deň vystavené pálivému slniečku. Teraz to už začína byť naozaj o vôli, ale také zahmlené myšlienky o nedokončení rýchlo zaháňam a hovorím si, že

prinajhoršom dôjdem pešo. Dávam si zopár prestávok na toaletu, ale na počudovanie sa stále snažím bežať. Moje polary mi ukazujú, že to bude čas pod trinásť hodín, tak to už nehrotím a neohrozene sa blížim do cieľa. Víťazoslávne si vychutnávam posledné stovky metrov, ktoré lemujú ešte nejaký fanúšikovia a s pocitom úľavy, zadosťučinenia a neskutočnej radosti pretínam pomyselnú cieľovú pásku, kde pózujem kvôli svojej výnimočnej fotografii. Vymieňame si vzájomné gratulácie s ironjozefom, Jožkom i známymi z fóra. Na krk dostávam medailu, ktorú si momentálne veľmi cením a popri tom dostávam klasickú otázku od moderátora podujatia Stanislava Bartúška o počte absolvovaných ironmanov.

Viem, že čas nie je bohviečo, pretože mám určite na viac, ale aspoň sa môžem stále zlepšovať. Už v cieli som si vedomý, že to nebol môj posledný triatlon. Som síce patrične unavený, ale neskutočne šťastný, že sa mi podarilo niečo, čo sa mi ešte pred pár mesiacmi ani nesnívalo. Čakáme v priestoroch cieľa, občas niečo zobneme a tešíme sa na vyhlásenie výsledkov aj losovanie tomboly. Potom už odchádzame do hotela celý unavení, spokojní, šťastní a odhodlaní sa lepšie pripraviť na nejaký ďalší podobne krásny a dobre pripravený dlhý triatlon tak výstižne známy ako IRONMAN.

Šťastný výraz v cieli hovorí za všetko... :-)

GRAFILIT HALFIRONMAN 2008 - môj úplne prvý triatlon

Litovel, 31. máj 2008

A je to tu! Moja premiéra v triatlone sa blíži neskutočnou rýchlosťou. Na svoj začiatok som si nevybral ako väčšina nováčikov olympijský triatlon, prípadne nejaký šprint triatlon ale hneď polovičného ironmana so vzdialenosťami 1,9 km plávania, 90 km cyklistiky a 21 km behu v Litovli. Pre laika sú to možno neskutočné vzdialenosti, ale pre mňa pri porovnaní s pôvodným cieľom zvládnuť plnohodnotné ironmanské vzdialenosti je to akási skúška mojej aktuálnej výkonnosti a pripravenosti. Musím sa priznať, že pôvodne som chcel ísť vyskúšať dlhý triatlon priamo bez otestovania sa na nejakých kratších dištanciách, ale po konzultáciách s mojím tréningovým parťákom "IronJozefom" zvíťazil zdravý rozum, pričom som neskôr uznal, že to bol výborný ťah. Vzhľadom na to, že ešte v októbri minulého roku som nebol schopný odplávať kraulom celých 50 metrov tak to bola pre mňa neskutočná výzva. Ako bývalý cyklista, ktorý sa postupne prepracoval k behu do vrchu a minulý rok i k maratónu som mal najviac obáv nepochybne s plávania. Pokroky som určite cítil, avšak nevedel som si predstaviť, že preplávam jazero, ktoré nepoznám a to som ešte netušil, že sa to dá zvládnuť trikrát. Nervozita sa u mňa dala baliť do vriec, mal som jej na rozdávanie.
Ironpepa ma vyzdvihol zavčasu ráno, naložili sme tátošov (authora a rockmachine) a vydali sme sa smer Litovel niekde v Českej republike. Nikdy sme tam neboli, takže nám spoločnosť robila mapa a naše navigačné schopnosti. Pôvodná informácia, že je to do miesta preteku okolo 120 km sa ukázala ako mylná, pretože to bolo takmer 180 km a po miernom blúdení sme tam dorazili za tri hodiny. Počas cesty sme sa zásobili energiou nabitými sacharidmi u mňa v ryži s nutelou, zatiaľ čo Jozefovi robili ako vždy spoločnosť palacinky s tvarohom a džemom od jeho manželky. Príchod sme zaznamenali asi jeden a pol hodiny pred štartom, čo bolo pre mňa ako nováčika dosť málo. Pri prezentácii sa ironjozef a následne i ja spoznal so zopár ľuďmi z fóra na behej.com, čo bolo celkom milé vidieť toľko rovnako postihnutých ľudí.

Hodinky tikajú, čas štartu sa blíži a my sa ponáhľame do auta pripraviť si posledné "náradie" potrebné na zvládnutie celej trate v pohodlí a zdraví. Dlho som si nechcel pripustiť, že nepotrebujem neoprén ale zrazu vidím, že takmer všetci sú veľmi dobre vybavení. Patril som medzi asi troch odvážlivcov, ktorí boli ochotní sa na vlastnej pokožke kĺzať po pre mňa chladnej vode inak milého štrkoviska. Odštartované! Všetci sa vrhajú do vody ako blázni, ktorí si neuvedomujú ešte niekoľko hodinovú šichtu. Ja zostávam pokojný a nabudený zároveň. Rozvážnejšie sa ponáram a pomaly rozbieham svoj premakanejší prsiarsky štýl. Tí najlepší sú čoskoro veľmi ďaleko, ale mňa to necháva chladným (ako keby mi nestačila tá studená voda) a snažím sa chytiť tempo s nejakou partiou plavcov, ktorí sú na dohmat. Nedarí sa mi to a o chvíľu zostávam osamotený i keď mi na chrbát dýcha ešte jeden plavec-neplavec. Nie som posledný? Veď to je super, táto otázka mi veľmi pohody nedodala, ale nakoniec som si povedal, že je to prvý krát a musím sa snažiť dokončiť. Tak sa snažím a bojujem ako drak. Najmä s dýchaním pri kraulovi, pretože je to všetko prvý krát, plávam veľmi rozhárane striedavo kraula a prsia na vydýchanie. Po prvom kole nervozita odpadá a plávanie je už o poznanie lepšie. Ešte zvládnuť dve a ideme sa bicyklovať. Konečne som to zvládol, vybieham neohrozene z vody a čaká ma nejakých 80 metrov do depa mierne do kopca. Pribieham k bicyklu a začínam sa prezliekať, skôr vyzliekať, nakoľko som plával iba v plavkách. Najskôr som sa potešil keď som uvidel v depe iba dva bicykle, ale ihneď som si uvedomil, že v triatlone je to trochu inak . Po plávaní je výborné ak sú v depe všetky bicykle, po behu ani jeden. Chytajú ma kŕče do svalov okolo holennej kosti, vydržal som a konečne som si sadol na bike.

Štart

Vcelku som sa potešil, ihneď som začal dopĺňať tekutiny, dal som si gél a nabudený ešte z vody som začal búšiť do pedálov. Cítil som neskutočnú výhodu v tom, že ma vlastne nikto nepredbehne a môžem si to konečne začať užívať. Ak vydržím nasadené tempo tak sa určite posuniem o nejaké miesto dopredu, čo bude pre mňa celkom pekný výsledok. Čuduj sa svete postupne som sa začal predierať dopredu. Dodržiavam všetky zásady stravovania a dodržiavania pitného režimu. Pijem pravidelne asi každých 10-15 minút, občas si dám tabletku proti kŕčom, raz za hodinku gél a na občerstvovačke kúsok banánu. Prechod cez námestie je po starých známych kockách, ktoré nami zatrasú a vyvedú nás zo stereotypu. V posledných kilometroch mi začína dochádzať sila, asi som to napálil viac ako bolo treba a želám si už zosadnúť. Som na námestí, odovzdávam bicykel do depa, sadám si na stoličku a vyberám si veci na záverečných 21 km behu.
Vybieham, hneď si beriem gél a ionťák na občerstvovačke a snažím sa chytiť spolubežcov. Zo začiatku je to paráda, beží sa mi výborne, asi je to tou zmenou po biku, ale moje nadšenie čoskoro upadá. Začínam sa cítiť unavený, asi mám byť aj z čoho a na chvíľu spomaľujem. Neviem sa dočkať osvieženia, prichádza pred lesíkom, ale vôbec nepomáha a po krátkej chôdzi sa mi rozbieha čoraz ťažšie. Ku konci už veľmi často mením chôdzu s behom, ale vravím si, že keď som prišiel až sem tak už to dorazím. Posledné kilometre začínajú riadne bolieť, ale zatínam zuby a silou vôle dobieham do cieľa.
Radosť, šťastie, eufória tieto všetky pocity vo mne vyvolali endorfíny. Zase som si splnil jeden z cieľov a som za to neskutočne rád, najmä kvôli všetkým starostiam a povinnostiam s ktorými sa dennodenne musíme vysporiadať. Pocity boli jednoducho výborné a som zvedavý čo to so mnou urobí v budúcnosti. Či pôjdem vyskúšať ironmana je ešte otázne, ale budem o tom uvažovať. V cieli sme sa dobre najedli, dali sme si pivko, porozprávali s novými známymi a tešili sa s príjemne stráveným dňom. Ďakujem za nové zážitky a snáď čoskoro dovidenia...